HISTÓRIA
Kaštieľ je známy aj priateľskými návštevami básnika Jána Hollého u majiteľov kaštieľa, rodiny Kochanovských, ktorý príležitostne prebýval,
v dolnej bašte, kde mu bolo ponúknuté aj doživotné bývanie.
Bolo to obdobie vrcholu jeho básnickej tvorby. Svoje priateľstvo s Kochanovskými zvečnil aj v ódach: „ Na Ambruša Kochanovského“
a „Na včelín Eduarda Kochanovského“.
Koplotovce ležia na západnom okraji južného výbežku Považského Inovca na styku so širokou nivou Váhu.
Prvý raz sa spomínajú v Zoborskej listine z roku 1113 ako Locuploth – podľa tvaru i významu pochádza tento názov z praslovanských
slov „luk“ a „plot“, teda „okrúhly plot“, okrúhla ohrada. V roku 1275 ako Koploth a v roku 1808 ako Koplotovce. Maďarský názov obce Kaplath.
Listina potvrdzuje, že Koplotovce existovali už za panovania kráľa Štefana I. v rokoch 997 – 1038.
V prvých písomnostiach o obci je jednoznačne dokázané, že obec patrila Zoborskému kláštoru, neskoršie Nitrianskemu hradu.
Od roku 1330 sa tu vystriedali dva rody. Kaplathiovci majú svoj šľachtický predikát odvodený z mena obce a rod Gocztony. Z ústneho
podania je známe, že v Koplotovciach sa ľudia ubránili tureckému nájazdu, a to len za múrmi tejto malej pevnosti. Pamiatka na Pavla
Gocztonyho je zapísaná do hlavného klenového portála vstupnej brány.
Od roku 1600 vlastnil kaštieľ rod Kochanovských. Predstavitelia tohto rodu Eduard a Ambruš sa osobne poznali s veľkým básnikom
Jánom Hollým. Možno Koplotovce boli do značnej miery tvorivým impulzom tohto veľkého básnika. Bolo to obdobie, keď básnik
tvorí
svoje vrcholné diela Svätopluka a Cyrilometodiádu. Hollý, ktorý ťažko nadväzoval známosti, by sa určite nepriatelil s ľuďmi, ktorí by nespĺňali
jeho kritéria
ľudskosti, vzdelanosti a cnosti a určite by nenapísal oslavnú báseň na Ambruša Kochanovského a na včelín Eduarda
Kochanovského.Dokonca mu jeho priatelia ponúkli doživotné bývanie a stravovanie v dolnej bašte kaštieľa, ktoré aj príležitostne
pri návštevácha kaštieľa obýval. Z listu Jána Hollého: „... nadovšetko ale Eduard Kochanovský, že ma zadarmo bude chovať, aby som
býval na hornej alebo dolnej bašte, kde sú pekné izby, plechové kachle, aby som si do nich prikladal polienka, ako budem chcieť, aby
nebolo zima, jesť, keď budem chcieť s nimi, alebo keď nie, že mi tam obed posielať bude, aj dobrého vína, koľko budem chcieť.“
Rodom Frideczkých (1812) sa uzatvára éra pánov na koplotovskom panstve. Potomok tohto rodu Timoth, sa postupne stal majiteľom
celého koplotovského panstva. Bol aj poslancom uhorského snemu v rokoch 1861 – 1869 a pri korunovácii Františka Jozefa za uhorského
kráľa v roku 1867 bol pasovaný za „Rytiera Zlatej Ostrohy“. V rokoch 1876 až 1879 bol županom nitrianskej stolice. Jeho najmladší syn
Barnabáš II., prevzal celý veľkostatok a v roku 1901 sa púšťa do prestavby kaštieľa. Gotická pevnôstka sa prestavbou mení na
kaštielik s niektorými prvkami baroka a klasicizmu.
Barnabáš II. si v roku 1908 vzal za manželku Beatrix Barkassyovú zo Sedmohradska. Mali dcéru Felíciu, synov Arpáda a Ivana.
Ivan Frideczký zomrel v roku 1999 ako posledný zemepán v Koplotovciach.
Zdevastovaný kaštieľ z čias socializmu sa rekonštruoval od roku 1997 Ing. Martinom Petrekom a jeho rodinou do súčasnej podoby.
ARCHEOLOGIA
Územie obce Koplotovce i samotného kaštieľa je podľa nálezov osídlené už od neolitu. V minulosti sa v obci našli kamenné sekeromlaty a keramika z neskoršej doby kamennej i mince z doby rímskej.
V samotnom objekte kaštieľa sa pri výkopových prácach našli pozostatky neolitického osídlenia i žiarové hroby lengyelskej kultúry.
Súvislosť osídlenia dokazuje i nález kostrového hrobu v centre nádvoria datovaného do doby železnej. V areáli kaštieľa sa našli i pozostatky žiarových hrobov z doby železnej s výbavou železných nástrojov, kosákov, motyky, sekery. Predpokladá sa, že by sa archeologickým
výskumom mohlo odhaliť ešte množstvo zaujímavých pozostatkov predchádzajúcich obyvateľov tohto územia.
Našou snahou je v budúcnosti sprístupniť návštevníkom kaštieľa aspoň časť nálezov expozíciou priamo v areáli kaštieľa.
Strašidlá a duchovia
Niektorí naši hostia ich vraj naozaj videli, alebo aspoň počuli. Mnohým nedali spať. Najčastejšie však hovoria o zelenom svetle alebo
zelených svetielkach, či strašidelných zvukoch v komíne. Občas sa tu však dejú divné veci. Vraj to má na svedomí duch bývalej majiteľky
„Babuka“. Babuka, teda Beatrix Barkassyová zo Sedmohradska, bola majiteľkou kaštieľa od roku 1908, kedy sa vydala za Barnabáša II.
Podľa pamätníkov, bola to žena, ktorá spravovala celý majetok a veľmi na ňom lipla. Bola na svoj majetok priam zaťažená....
Ale s určitosťou môžeme povedať, že naši duchovia sú dobrí. Svedčí o tom aj spokojnosť našich návštevníkov, ktorí odchádzajú
odtiaľto nabití energiou, ktorá tu sála z niekoľko storočí starých múrov.
Takže, pri návšteve kaštieľa nechajte všetky starosti za bránou, uvoľnite telo i myseľ a načerpávajte novú energiu a silu a možno sa Vám
pošťastí uvidieť nejaké to strašidieľko.